Zamestnanci Volkswagenu si dnes opäť prilepšili! Ako dopadol štrajk?

5. decembra 2018 19:43, Prečítané 5 288x, Dušan Chalupa, Ekonomika, Kritika, Manažment, odbory, Slovensko, zamestnanci

Kolektívne vyjednávanie však za sebou nechalo niekoľko otázok. V tomto článku odpovedám na otázky rezonujúce dodnes.

Prečo zamestnanci nemohli spoločne až do konca rozhodovať o výsledku vyjednávania? Prečo odbory nevyjednali viac? Prečo sa neštrajkovalo dlhšie?

Dnes je deň, kedy zamestnancom Bratislavského Volkswagenu prišla výplata s posledným vyjednaným navýšením 4,1% zo základnej mzdy. K tomu sa pridal vianočný plat a Vianoce môžu začať.

Pri tejto príležitosti by som sa rád podujal, ako spoluorganizátor štrajku a člen vyjednávacieho tímu, vysvetliť obecenstvu predchádzajúcich udalostí, predovšetkým pozorovateľom a najmä účastníkom prvého štrajku v histórii VW, pozadie ukončenia štrajku o ktorom sa do dnešného dňa verejne nerozprávalo.

Štrajk trval šesť náročných dní plných emócií, zábavy, ale aj obáv a nátlakov z pohľadu zamestnancov, plných očakávaní, napätia a senzácie zo strany verejnosti a nakoniec plných zodpovednosti, odhodlaní, koordinácie a práce zo strany Moderných odborov Volkswagen, ktoré viedli kolektívne vyjednávanie so zamestnávateľom.

Chronológia kolektívneho vyjednávania z roku 2017 končiaca sa štrajkom je známa každému. Priebeh štrajku tiež. No doteraz rezonujúce otázky zo strany zamestnancov, ktoré si položil asi každý zamestnanec v pondelok ráno, keď nastupoval do práce a oboznámil sa s vyjednanými podmienkami novej kolektívnej zmluvy, neboli nikdy zodpovedané.

Prečo odbory poslali zamestnancov v piatok domov?

Mnoho z našich kolegov/zamestnancov je dodnes nahnevaných a veria v to, že odbory poslali zamestnancov domov zámerne, aby sa nemuseli pýtať na ich názor, tak ako im sľúbili a mohli tak jednoduchšie rozhodnúť o výsledku kolektívneho vyjednávania. Vysvetlenie však nie je také zložité, práve naopak, jednoduché a logické rozhodnutie chrániť zamestnancov bolo tou príčinou.

Vo štvrtok 22.6. 2017 vo večerných hodinách počas štrajku sme boli už presvedčení, že sa zlému počasiu nevyhneme a uvažovali sme čo ďalej. Možno výnimočne, ale potvrdila sa predpoveď meteorológov o blížiacej sa víchrici sprevádzanej intenzívnou búrkou. „Predsa neukončíme štrajk pre zlé počasie?“ Mysleli sme si azda všetci. Zisťovali sme teda aké máme možnosti a čo vieme urobiť pre to, aby boli naši zamestnanci v bezpečí. Nie sme v Nemecku a nemôžeme štrajkovať bez našich zamestnancov. Legislatíva to neumožňuje. Teda to sme si aspoň mysleli, než sme zistili, že sa mýlime. Vďaka našim právnikom, ktorí nezaspali na vavrínoch sme našli medzeru či možno lepšie povedané spásu v našich zákonoch. Odrazu to možné bolo.

Už v tú noc sme sa s hrôzou pozerali na oblohu a žasli nad svetelnou šou, ktorá sprevádzala čierny závoj mračien. Po neúnosných horúčavách prišlo prudké ochladenie. Spoločnými silami a s napätím sme skladali stany, prístrešky a ostatní si v rýchlosti balili grily a všetky ostatné nástroje voľnej zábavy, ktoré si so sebou priniesli. (Vtedy sme ešte nevedeli, že si niekto omylom zbalil naše dva stany. No ak by ich teraz niekto po roku náhodou našiel zabudnuté v kufri, budeme radi ak sa nám vrátia J ) .

V piatok 23.6. 2017 ráno začali prichádzať autobusy a zamestnancov sme posielali naspäť domov. V prívalových dažďoch so silným vetrom, hrmením a svetelným predstavením sme spolu s zamestnancami čakali na ich spoje. Všetkým ostatným sme sa snažili ešte v priebehu celého dňa prostredníctvom všetkých dostupných komunikačných kanálov dať vedieť, aby zostali doma. Ako organizátori štrajku nesieme zodpovednosť za štrajkujúcich a nemohli sme si dovoliť riskovať. Toľko k vysvetleniu, prečo už zamestnanci neparticipovali na rozhodovaní o kolektívnom vyjednávaní.

Prečo sme vyjednali to, čo sme vyjednali a nič viac?

Druhá vec však je dôvod prečo sme vyjednali to, čo sme vyjednali a nič viac.

Štrajk začal v utorok 20. júna 2017. S veľkým prekvapením sme sledovali, koľko ľudí sa zúčastnilo s skonštatovaním, že začal úspešne.

Po dvoch dňoch, t.j. vo štvrtok 22. júna 2017 sme však opäť s prekvapením zistili, že niektorí naši kolegovia to vzdali a pridali sa k menšine nezúčastnených v takmer opustených priestoroch výrobných hál VW. Nevadí, povedali sme si a pokračovali intenzívne v rokovaní. Medzičasom sme zistili, že si vedúci preverujú prostredníctvom SMS, kto príde do práce na druhý deň/zmenu.

V piatok 23. júna 2017 bola situácia výrazne horšia. Zamestnanci, ktorí náš boj vzdali totiž očakávali, že deň, dva dni štrajku budú stačiť a bude vyjednané. VW však zaujal postoj flegmatického profesionála, čo sme výrazne pociťovali aj počas vyjednávania. S kamennou tvárou sledovali, ako stojí podnik, dodávatelia a odberatelia s natiahnutou pažou pýtajúc čo im patrí.

Sobota 24. júna 2017 ráno začala opätovným vyjednávaním, ktoré sa vcelku hýbalo len minimálne. Na sobotu ráno bola naplánovaná mimoriadna zmena KPČ, ktorú síce vedenie podniku zrušilo, no i tak prišlo niekoľko zamestnancov do práce. V sobotu bol deň, kedy sa na kamennej tvári podniku prejavil maličkým a nenápadným šklbnutím kútika úst malý úsmev. Zamestnanci tentokrát vo veľkom sľubovali účasť na pondelkových zmenách. Štyri dni tvrdého odporu masy zamestnancov bez výrazného posunu vo vyjednávaní zlomili ducha davu kúpajúcich sa vo fontáne sledujúc pri tom grilmajstra, v pohodlí neúnavného slnka a čakajúc na to, ako veci dopadnú. Nie všetkých samozrejme, ešte vždy tu boli zamestnanci, ktorí neúnavne búšili do svojich hrudí s jasným odhodlaním dotiahnuť veci do úspešného konca. Z dvoch táborov, štrajkujúcich a neštrajkujúcich sa stali tri pribudnutím novej skupiny, ktorá ustúpila pod nátlakom nevyplatenia mzdy počas štrajku, zdvihnutého prstu hypotéky či sklopeným očiam rodiny, ktorá každým dňom znižovala rozpočet domácnosti. Tieto a iné avšak relevantné dôvody zapríčinili odliv prvotnej eufórie a presvedčenia v správnu vec, čoho následok bolo oslabenie vyjednávacej pozície zástupcov zamestnancov a ich dôvery v úspešný koniec samotného vyjednávania. Od piatku sa počty „odpadlíkov“ zvyšovali s nabaľovacím efektom. Tak ako prichádzali správy vedeniu, tak prichádzali s čiastočným oneskorením aj nám.

Sobotné vyjednávanie skončilo hádkou a s konečným verdiktom:

„koniec rokovania o novej kolektívnej zmluve. Nič na čom sme sa doteraz dohodli neplatí. My vieme, že zamestnanci prídu v pondelok do práce. Čoskoro končí platnosť kolektívnej zmluvy a my ju nepotrebujeme.“

Dlhšiu sobotu sme my zainteresovaní zrejme nezažili. Bolo našou snahou i naďalej vyjednávať aj napriek negatívnym okolnostiam. Počas vyjednávania bol náš predseda akoby „červeným súknom“ pre vedenie spoločnosti a často prebiehali veľmi ostré výmeny názorov plné invektív pripomínajúc divoký západ. Ako sa hovorí o dvoch kohútoch na jednom smetisku, tak pripomínalo rokovaciu miestnosť na čele dvoch sociálnych partnerov. Náš predseda nebol v úlohe sabotéra vyjednávania. Práve pre jeho schopnosť argumentácie a výrečnosti dokázal konštruktívne a opodstatnene presvedčiť vedenie, že naši zamestnanci nestoja o drobné, tak ako ponúkali predovšetkým v začiatku vyjednávania. Teda rozhodne nevhodná osoba z pohľadu zamestnávateľa. Strategická výhoda s niekoľko tisícovým davom na predmestí VW a rétoricky zdatným a neoblomným červeným súknom s podporou členov odborárskeho vyjednávacieho tímu, na čele vyjednávacieho stola sa však v okamžiku, kedy si vedenie opozície uvedomilo, že sa miska váh naklonila na ich stranu, rozplynula a s posledným buchnutím do stola a nesmiernou hádkou a krikom na dvoch najvyšších predstaviteľov MOV sa napoly vytiahnutá biela vlajka zamestnávateľa stiahla úplne. Vyjednávanie sa sobotou definitívne ukončilo a vedenie nám odkázalo, že sa im ľudia pomaly vracajú do práce a oni výrobu opätovne spustia.

Vedeli sme ,že predseda MOV z pozície „červeného súkna“ nemôže reagovať a preto sa riešenia vyhrotenej situácie ujala naša podpredsedníčka. Do neskorých večerných hodín presviedčala člena predstavenstva, že je potrebné aby sa vyjednávalo ďalej. Vedenie sa nakoniec dohodlo, že jedine, ak pošleme nové návrhy na druhý deň. Predseda Moderných odborov hneď v nedeľu ráno prišiel s myšlienkou, ktorá mala zachrániť celú vyhrotenú situáciu. „Dohodnime sa, že sa už na ďalších kolách kolektívneho vyjednávania nebudem zúčastňovať a to ich presvedčí, aby s nami dnes ďalej rokovali.“ Tak tomu aj bolo.

V nedeľu 25.6.2017 začalo najdlhšie kolo kolektívneho vyjednávania od skorého rána až do ôsmej večera. Bol to náročný deň, no nakoniec sme dospeli k dohode. Posledné návrhy, na ktorých sme sa obidve strany dohodli boli ešte pred podpisom predložené prítomným členom výboru spolu s vedením Moderných odborov Volkswagen. Jednomyseľný súhlas dal zelenú pre podpis a nová kolektívna zmluva bola na svete.

Výsledky vidíme dnes.

Stratégiu podniku teraz s odstupom času poznáme omnoho lepšie. To, čo bola pre nás vtedy záhada, dnes už nie je. Kolektívne vyjednávanie v roku 2017 bolo pre nás všetkých nezabudnuteľným zážitkom, no predovšetkým skúsenosťou. Dnes si dovolím otvorene hovoriť o veciach, ktoré boli vtedy pre verejnosť tabu. Povedané boli, ale len ústne. Do dnešného dňa vysvetľujem situáciu ktorá sa vtedy odohrala, aby naši kolegovia, zamestnanci VW, ale aj tí, ktorí nás sledovali pochopili, že nejde vždy všetko tak, ako by ste chceli a že treba poznať pozadie problému, aby kritika bola relevantná.

„Skláňam poklonu vedeniu VW a odborníkom, ktorí sa na kolektívnom vyjednávaní podieľali za stratégie, profesionalitu a pripravenosť. Skláňam poklonu zamestnancom, ktorí sa nebáli a stáli za nami. Skláňam poklonu vedeniu MOV za vytrvalosť, pevné nervy, odhodlanie a strategické myslenie, ktorým preukázali, že sú to ľudia na správnom mieste. A v neposlednom rade skláňam poklonu aj mojim kolegom z Moderných odborov Volkswagen, že na jednej strane dokázali koordinovať tú masu štrajkujúcich zamestnancov a na druhej strane tak dlho a s takým výsledkom vzdorovať tímu profesionálov z vedenia VW.“

Dušan Chalupa