Dušan Chalupa

Sviatok 1. mája sa spája s odborovými organizáciami a sviatkom práce, a dokonca je aj dňom liturgickej spomienky na svätého Jozefa robotníka, patróna pracujúcich. Vzniku tohto dňa ako sviatku však predchádza temná minulosť.

Vedeli ste, že za 1. májom stoja celosvetové protesty za osem hodinový pracovný čas?

Začalo to 1. mája 1886 vyhlásením generálneho štrajku v Kanade a USA, kde sa do štrajku zapojilo viac ako 300 000 zamestnancov u viac ako 13 000 zamestnávateľov.

Už na tretí deň sa štrajk zmenil na nepokoje spôsobené konfliktmi medzi štrajkokazmi a účastníkmi štrajku. To napokon vyústilo v krviprelievanie, na ktorom zahynulo šesť osôb a päťdesiat bolo ťažko zranených.

Nasledujúci deň sa situácia vystupňovala výbuchom bomby (Haymarketský masaker), pri ktorej zomrelo ďalších jedenásť ľudí, z toho sedem mŕtvych policajtov malo za následok hromadné zatýkanie a následné popravenie siedmych vodcov štrajku v zmanipulovanom procese. August Spies, ktorý bol jedným z organizátorov štrajku, dňa 11.novembra 1887 na svojej poprave, tesne pred obesením zakričal:

„Príde čas, keď bude naše ticho silnejšie ako hlasy, ktoré dnes zaškrtíte!“

Až v júli 1889, teda tri roky po generálnom štrajku v USA a Kanade sa v Paríži na zakladajúcom II. Internacionálnom kongrese na pamiatku obetí udalostí v Chicagu vyhlásil 1. máj za medzinárodný Sviatok práce.

V roku 1890 sa už po celom svete, najmä v Európe a USA konali demonštrácie a štrajky presadzujúce osem hodinový pracovný čas.
Zaujímavé je, že v USA sa stal Sviatok práce celonárodným až v roku 1894. Jeho slávnosti vznikli na podnet odborárov a opakujú sa každý rok, vždy prvý pondelok v septembri. Jedná sa o slávnosti, pri ktorých sa reprezentujú rôzne odborové organizácie.

Napriek bohatej histórie odborov považujem USA za najmenej sociálnu krajinu v súvislosti s pracovnými podmienkami, s tým súvisiacou legislatívou a odborárskou problematikou. Na druhú stranu im vďačíme napríklad za normovanie práce, ktoré sa vyvíjalo vďaka „Fordovej“ manufaktúre.

V rozvoji pásovej výroby ako takej sa začalo s normovaním práce, ktoré rozhodne nebolo v tej podobe, ako ho poznáme dnes. Dnes sa mnoho rôznych spôsobov normovania práce odráža od faktu, že nie sme všetci rovnakí. Nemáme rovnakú výšku, nie sme rovnako zruční, rovnako výkonní, nemáme rovnaké reakčné časy, nedokážeme sa rovnako sústrediť a podobne.

V začiatkoch normovania tieto predpoklady neboli vnímané ako východisko, ale ako prekážku, ktorú musí každý zamestnanec prekonať. Normy sa počítali o to jednoduchšie. Stačilo zobrať najšikovnejšieho zamestnanca a stopnúť jeho najrýchlejší čas, za ktorý dokázal daný úkon vykonať (Frederic Winslow Taylor – Časové štúdie). To určilo čas za ktorý mal potom každý iný zamestnanec vykonávať jednotlivé úkony, aby si zaslúžil svojich 100% mzdy.

Toto normovanie a neustále zvyšujúci sa nátlak na výkon zamestnancov nakoniec vyústilo k žalobe, v ktorej tentokrát dal súd za pravdu zamestnancom. O tejto histórii sa príliš nehovorí a na školách sa bežne neučí, nie je predsa cieľom vzbudzovať akúsi formu rebélie.. Pravda je však taká, že ak by sa zamestnanci nezdružovali a nevystupovali tak ako jeden, nedokázali by sme byť dnes tam, kde sme a „otrocká“ práca by sa niesla len v duchu iného názvu.

Ani dnes nemôžeme tvrdiť, že každý zamestnávateľ rešpektuje, ctí a snaží sa rozvíjať osobnosť každého zamestnanca. Preto som rád, že aj keď niekedy za pomoci ťažkého boja existujú odborové organizácie, ktoré napĺňajú svoju základnú ideu, chrániť zamestnancov a kontrolovať zamestnávateľa v rámci všetkých svojich možností. Nie je to však vždy len o predstaviteľoch odborov, ale aj o samotných zamestnancoch. Osobne poznám niekoľko rôznych zamestnávateľov a ich podnikové kultúry, a preto viem s istotou povedať, že od množstva členov – odborárov sa odráža aj samotná sila odborov.

Dnes je 1. máj a ja som rád, že som Vám mohol priblížiť jeho vznik, podstatu a súvislosť s Vašou odborovou organizáciou ako nástrojom lepších zajtrajškov.

S prianím príjemného prežitia kultúrne významného sviatku,

Dušan Chalupa