Dušan Chalupa

Včera o piatej poobede začalo zhromaždenie „Za slušné Slovensko“. Bol som pri tom a zimomriavky mi behajú po tele doteraz.

Prichádzam na námestie SNP, niečo málo po piatej, v zhone a s nepríjemným pocitom, že sem idem neskoro. Hľadám svojich priateľov podľa GPS a pomaly sa približujem k veľkému davu, sprevádzajúcemu neutíchajúci hluk v zborovej synchronizácii. Prvé zvučné heslo, ktoré som počul bolo „poďte s nami, poďte s nami“. Ihneď sa mi vybavili spomienky na nie dávnu minulosť, keď sme vo Volkswagene písali históriu a spoločne s davom odhodlaných zamestnancov sme týmto heslom vítali našich kolegov v prichádzajúcich autobusoch.

Zhlboka som sa nadýchol a precítil atmosféru, ktorá sršala zo všetkých kútov námestia. Tá pospolitosť neuveriteľnej masy ľudí hľadiac jedným smerom, prítomných z rovnakých dôvodov ma nielen, že dojímala, ale zároveň ma napĺňala pocitom radosti, nadšenia a hrdosti. Akoby som práve pozeral na MS v hokeji, kde idú naši reprezentanti k jednoznačnému víťazstvu zlatej medaily. Rodina, národ, hrdosť, radosť a im pocity príbuzné ma sprevádzali po celú dobu.

Atmosféru dopĺňal zvuk cinkajúcich kľúčov, ako spomienka na osemdesiaty deviaty rok.

Klikni sem pre video #1) Na záver znela celým námestím Slovenská hymna so sprievodom svetiel smartfónov čnejúcim nad hlavami zúčastneného ľudu. (Klikni sem pre video #2)

Davy ľudí sa netratia, ba naopak silnejú a to je jednoznačný signál pre predstaviteľov vlády, že niečo nie je v poriadku. Pre menej chápavých a zubami, nechtami držiacich sa svojich postov by som povedal, že ak sa niečo pokazí, na 99% sa to dá včas opraviť, no ak davy vyjdú do ulíc, je neskoro. Musia padať hlavy a to neznamená prezliecť kabát či počkať až sa zabudne. Národ si pamätá viac než rozprávky ktorými je kŕmený…

Týmto chcem vyzvať aj ostatných, ktorí čakajú, ako sa situácia vyvinie, nečakajte až niekto niečo vybojuje za vás, ale chopte sa príležitosti zmeniť svoju budúcnosť a tým aj budúcnosť celého národa.

Považujem si za povinnosť vyjsť do ulíc spoločne s národom za lepšiu budúcnosť ako nás, tak aj našich detí a blízkych. Dosť bolo zavádzania, výsmechu pracujúcemu ľudu, oligarchii a mocenskej nadvlády ústavných činiteľov vzájomne si kryjúcich chrbát.

Považujem si za povinnosť vyzvať k činom smerujúcim k očisteniu dobrého mena, stability a navráteniu dôvery v náš štát a jeho predstaviteľov, všetkých ktorým mi moje možnosti dovolia.

Vždy som veril, že svoj osud si píšeme sami. Dnes viem, že ho za nás píšu iní, avšak len ak im to dovolíme.