Dušan Chalupa

Zlatý život odborára, nič nerobí a zarába ako malý Boh. 

Takúto predstavu má o uvoľnených členoch takmer každý. Viem to. Do nedávna som bol jeden z nich. Práve preto som sa rozhodol, že Vás milí čitatelia uvediem aspoň trochu do bežného pracovného dňa odborára a tiež Vám rád vysvetlím, ako je to s tým platom uvoľnených odborárskych predákov. 

Čo sa o funkcii odborára a jeho platu hovorí 

Môj uhol pohľadu na odbory pred rokom a viac

V našej fabrike je veľa odborárov a tiež uvoľnených predákov, ktorí sa môžu naplno venovať odborárskej činnosti, no napriek tomu som veľmi odborárov u nás nestretal a keď už, tak len preletieť na bicykli. „Boli sa povoziť, aby sme videli že sú tu“ hovorili sme. Odborár, ktorý pracoval na našom úseku síce prišiel vždy keď som mu zavolal, no málokedy som dostal odpovede na moje otázky. Ak bolo treba niečo preveriť, tak náš rozhovor končil slovami: „Preverím a dám ti vedieť“ … a od vtedy som ho nevidel. Vlastne videl, ale po takej dobe, že som sám zabudol čo som to vlastne chcel. Niektoré veci mi trvá dlhšie než pochopím a tak sa môj názor na odbory síce pomaly, no isto utváral v ich neprospech. Jedného dňa však za mnou namiesto neho prišiel odborár, ktorý pôsobil na vedľajšej linke a ten mi dokázal na všetky moje otravné otázky odpovedať okamžite s dobrou argumentáciou a takým zapálením, že som nemal síl na nič z toho čo povedal oponovať. Bol som v rozpakoch z toľkých informácií a zároveň sa mi nechcelo veriť, že to ide aj takto. Od tej doby som komunikoval výhradne s ním, keďže s tým problém nemal. Vtedy mi vysvetľoval, že mu nevadí riešiť veci u nás na linke, veď nie každému musí sadnúť odborár, ktorý tam má pôsobisko. Mlčky som prikyvoval a myslel som si svoje. „OK“ hovorím si „nie sú všetci rovnakí no aj tak sa len vozia na bicykli a sem tam niečo poriešia, sem tam s niekým pokecajú a Boh vie koľko zarobia“.

Asi mesiac pred voľbami prišiel za mnou jeden čo mal k odborom blízko, poznal ich a vedel ako to tam funguje, teda aspoň sa tak tváril. Hovoril mi nech kandidujem, že je to pohoda robota a aj plat mi pôjde hore. Spýtal sa „akú máš triedu?“ opatrne, neveriacky no pravdivo som odpovedal „šestku“. Sebaisto mávol rukou a vysvetlil mi, že nástupná trieda na odboroch je osmička. S údivom mi na očičkách naskočili eurá. Nebol jediný, kto mal svoju verziu o tom, ako sa zarobí u nás v odboroch. Ďalší kolega mi potajme prezradil, že plat odborárov je jeden a pol násobok priemernej mzdy u nás vo fabrike! No z toho som skoro odpadol.

V tých voľbách som predsa nekandidoval. Vízia asi o dvesto euro k výplate a od toho sa odvíjajúc odmeny ma nepresvedčili a neveril som si natoľko, aby som to skúsil. Kedy som kandidoval a prečo už je iná téma, ale čo som o odboroch vtedy vedel bolo jasné, vedia jazdiť na bicykli a to profesionálnym spôsobom tak, aby ich každý videl no nestihol zastaviť…

Realita dnešných dní. Ako to v skutočnosti je?

Takmer od začiatku som sa venoval odborom a snažil som sa informovať a pomáhať kolegom ako som len vedel. Možno preto a aj vízia v lepšiu budúcnosť, ktorej som mohol byť súčasťou a možnosť ovplyvniť chod dejín u nás v podniku ma presvedčili, aby som kandidoval na post uvoľneného odborára.

Minulý rok v januári som u nás vo firme na základe vyhraných volieb nastúpil do funkcie predsedu halového výboru, teda stal sa zo mňa predák uvoľnený na výkon funkcie.

Momentálne si začínam myslieť, že už som zaškolený, aj keď sa neodvážim tvrdiť, že už ma nič neprekvapí.

Môj bežný deň by som mohol približne popísať takto:

Je Streda.

6:00

Ranná rozcvička(multitasking)

Prídem do práce a sadnem si do kancelárie. Naštartujem PC a otvorím si podnikový e-mail. Neveriac pozerám ako sa mi hromadia neprečítané maily a usilovne sa prehrabujem v šiestich oznamoch a hľadám, ktorý z nich sa ma vôbec týka. Žiadny. Trochu otrávený zo zbytočne zabitého času, no zároveň spokojný, že sa medzi nimi nenašiel e-mail, ktorý by na mojom úseku nariaďoval sobotu či predlženú zmenu som sa pustil do neprečítanej pošty, ktorej bolo asi desať. Otvorím prvú poštu z pondelka a v tom sa objaví medzi dverami kolega, ktorý mi vysmiaty praje dobré ráno. Prehodíme pár slov a ideme si každý po svojom. Začínam čítať od znova e-mail, ktorý čaká na moju reakciu. Vtom sa medzi dverami objaví pracovník a pýta si permanentku do fitka. Pozdravím ho a pošlem do vedľajšej kancelárie ku kolegyni. „Aha“ odpovie a odchádza. Dočítam e-mail. Medzi dverami sa objaví mladík, ktorý tam bol pred minutou. „Pomôžem“? Pýtam sa. „Áno ešte mám nejaké otázky“. Po zodpovedaní sa vraciam opäť k e-mailu. Píšem odpoveď. Ako tsunami vtrhol dnu kolega, s ktorým zdieľam kanceláriu porozprával mi vtipný príbeh o tom, ako šiel dnes niekoho zachrániť pred výpoveďou a vzhľadom na to, že poznal len verziu zamestnanca sa ukázalo, že šiel zachraňovať už potopenú loď. „Vidíš, stále to hovorím že vždy je aj druhá verzia príbehu no na nešťastie pre zamestnanca, je verzia od jeho vedúceho podložená“ hovorí mi krútiac pri tom hlavou naznačujúc, že chcel zasa niekto z neho spraviť idiota. Vraciam sa opäť k e-mailu. Úspešne som ho vybavil. Konečne. Kolega mi ešte medzitým rozpráva, že bol na personálnom oddelení pre absencie na dnešný výbor a že sa postaral o aktualizáciu našich násteniek. Vzdávam mu hold a ďakujem. „Ja som sa k nástenkám už dva týždne ani nepriblížil. Nestíham.“ Konštatujem a odmlčím sa. V priebehu prvých dvoch hodín vybavím ešte niekoľko telefonátov a správ z messengera, lebo mne nestačí a musím sa venovať aj Facebooku. Pracovne samozrejme. Kolega štartuje bicykel a s úsmevom kričí „a ty chceš zmeškať poradu?“

8:00

Porada

Na porade si porozprávame kto má aké termíny, otázky, komu sa čo podarilo, prípadne čo dôležité rieši a kto čo má robiť. Na konci porady nám naši vedúci povedia čomu sa venujú a čo sa deje mimo nás predákov.

Koniec porady znamená rozísť sa tam, kde treba. V mojom prípade to sú sociálne služby -problém s dopravou. Vojdem dnu, pozdravím a nechám si „naložiť“ od pracovníčky, ktorá má pred sebou hromadu papierov pripravených na zaevidovanie. Úprimne sa ospravedlním, že ma to mrzí. Zamestnanci si nestihli podať žiadosť o príspevok do daného termínu a my sme teda oslovili vedenie, aby termín predĺžili a tak sa aj stalo. Či už to bolo z nedbalosti, alebo sa skutočne k nim informácia nedostala je v podstate jedno. Na jednej strane sme pomohli zamestnancom a na strane druhej sme zamestnancom pridali robotu. Nečudujem sa kritike. Zamestnancov je u nás za posledných 15, 20 rokov niekoľko krát viac, ale počet zamestnankýň sa nezmenil… Vzťahy máme však dobré a tak sa po chvíli atmosféra upokojí. Vybavím čo treba a odchádzam.

10:00

Čo je nové?

Sadám na bicykel a šliapem do vzdialenej haly, z ktorej mi volal kolega s naliehavým tónom, aby som sa dostavil s vysvetlením, prečo ma už týždeň nevideli a nech porozprávam čo je nové. Po ceste rozmýšľam čo je nové a čo bolo vlastne staré, či čo vlastne tým myslia. Každý deň je iný a každý deň cezo mňa prejde kvantum informácií. Triedim ich a vyhodnocujem čo by ich mohlo zaujímať. Zisťujem, že asi nič. „Čo je nové“ je asi najobľúbenejšia otázka medzi zamestnancami z celého podniku. Nevadí mi a ak ju počujem piaty krát do hodiny, príde mi vtipná. Potom sa na mňa pozerajú, či som v poriadku. Je to vlastne obľúbený spôsob ako začať konverzáciu. Prídem na miesto určenia pozdravím vážne tváre s úsmevom a odvážne poviem „tak som tu, do mňa“. Niekedy treba vysvetľovať čomu s venujem, resp. prečo nechodím každý deň a niekedy nie. Ak vysvetľujem, tak ma aj tak po pár sekundách niekto preruší otázkou „A čo je nové?“. Tomu kto ju položí je úplne jedno čo robím, je si istý že sa vyhováram. A ja? Zvykol som si a zvyknem odpovedať na takúto otázku odpovedať otázkou „a čo bolo staré?“ zasmejem sa a pokračujem informáciou, ktorá je síce novinka no nikoho nezaujíma, napríklad čo je nové v inej hale. Pokiaľ niekto nedal niekomu po papuli tak ich to nezaujíma a  po chvíli som opäť prerušený už konečne, konkrétne mierenou otázkou. Tieto predohry zažívam často. Málokedy sa dá viesť konštruktívny rozhovor hneď od začiatku. Vybavené. Nové úlohy zapísané, otázky zodpovedané a môžem ísť naspäť do haly kde mám kanceláriu. Dvakrát mocne šliapnem do pedálov proti nepríjemnému vetru a keď si pomyslím, že to počasie je hnus, tak začne liať ako keby som zaparkoval pod odkvapom.

12:00

Prídem do kancelárie svieži ako po sprche, sadnem za PC, otvorím si zápisník, zháňam informácie, posielam e-maily a moju uprenú pozornosť na prácu preruší kolegova asi vtipná otázka. „Zmokol si?“ Hlavou mi prebehne hnev nevídaných rozmerov a v zlomku sekundy mi to príde rovnako vtipné ako kolegovi a smejem sa tiež. Kúsok od našej kancelárie je výrobná linka odkiaľ nás pozorujú pracovníci, ktorí sú presvedčení, že byť odborárom musí byť veľmi zábavné. V tom príde ďalší kolega, ktorý si neodpustí ďalšiu vtipnú poznámku a hneď po nej oznamuje, že je čas odísť na výbor (týždenná porada aj s neuvoľnenými členmi výboru). Pozriem jedným okom na poštu v PC a nové štyri e-maily ma presvedčili, že to nemá význam. Zatváram poštu a sadáme na bicykle. Na výbore sa dozvieme čo koho trápi a čo treba riešiť, zároveň oznamujeme čo sa vyriešilo a čo aktuálne riešime. Do toho schvaľovanie nového benefitu a rozličných príspevkov našim členom.

14:00

Výbor skončil a ja si začínam uvedomovať, že som ešte nebol na obede. Pozriem ešte na telefón a vidím sedem zmeškaných hovorov a tri SMSky. „Prišla poobedná zmena“ pomyslím si. Obedujem a odpisujem na správy tipu „bol som tu, ale nikto tu nebol“. Asi odjakživa máme výbor každú stredu od 12:30 do 14:00 hod., no evidentne to nevedia všetci. Navyše keď nie som v kancelárii, tak som v teréne predsa. No nič po jedle obvolám zmeškané hovory a zisťujem, že treba ísť na linku niečo vyriešiť. Sú tri hodiny poobede a podarilo sa mi úspešne odložiť niekoľko problémov na nasledujúci deň. Rannú zmenu som nezastihol, teda na linke som vôbec nebol.

16:30

Idem domov s pocitom, že som dnes nič nevybavil. V hlave si usporadúvam myšlienky, nové informácie a plánujem riešenie odložených vecí.

V skratke

Popis môjho dňa je len orientačný. Nezaťažoval som vás detailmi, ako mi zvonil telefón keď som bol na bicykli a ako zle sa pri telefonovaní šoféruje a kopec drobností, ktoré patria ku každodennej rutine, ani koľko ľudí ma za deň zastaví len preto že vie že sa nikam neponáhľam a mám určite čas si pokecať. Prácu riešim aj v súkromí, keďže mi píšu zamestnanci na FB a mám služobný telefón, ktorý zdvihnem vždy.

Netvrdím však že sú také dni stále, sú aj lepšie dni, no väčšinou len vtedy ak si jednoducho poviem, že dnes NIE! Dnes sa neponáhľam! A ak sa mi to aj podarí dodržať, môžem si byť istý, že čo neurobím dnes, si na mňa počká do zajtra. Práca ma však baví. Je to neustála zmena a nikdy sa nenudím. Stretávam sa so zaujímavými ľuďmi snáď zo všetkých oddelení nášho závodu. Budujem si nové priateľstvá a hlavne môžem pomáhať zamestnancom, kolegom a to ma na tom najviac baví. Nedá sa vyriešiť každý problém a zahasiť každý oheň, stretávam sa s múdrymi, príjemnými, milými a dobrosrdečnými ľuďmi, ale aj s veľmi nepríjemnými ľuďmi, manipulátormi a aroganciou akú som nikdy predtým nevidel. Každý sme iný, každý vidíme svet po svojom a ja som sa naučil to rešpektovať. Zlými zážitkami som sa poučil no nezaťažujem sa nimi. Každá práca prináša zlú, ale aj dobrú stránku. Ja som hrdý na to akú funkciu zastávam a viem že naša práca má zmysel a úžitok.

Ešte aby som nezabudol k tomu platu odborára, teda aspoň čo sa týka nášho závodu. Každý nový odborár má plat pri „prestupe“ do odborov presne  taký istý, aký mal pri odchode zo svojej predchádzajúcej funkcie. Teda napríklad ja som spomínal, že som mal šestku triedu, takže som nastúpil do odborov zo šestkou triedou. U nás na odboroch tiež funguje, tak ako na väčšine oddelení nášho závodu, triedový systém.